POKÚŠANIE JEŽIŠA NA PÚŠTI

Diabol pravdepodobne nepristúpil k Ježišovi v ľudskej podobe. Skôr ako sila pôsobiaca na jeho zmyslový život, na jeho ľudskú obrazotvornosť. Asi tak, ako prichádza aj k nám.

Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ Ježiš mu odvetil: „Napísané je: „Nielen z chleba žije človek.““

K podstate diablovho pokušenia patrí zdanlivá morálnosť a oprávnenosť pokušenia. Predstiera, že nám ponúka niečo lepšie, konečne spôsob, ako sa zasadiť účinne za zlepšenie tohto sveta.

„Postaraj sa o chlieb pre celý svet!“ Či nie je toto pokušenie, hlavne v dnešnej dobe, keď krik hladujúcich tak mocne na nás dolieha? Nemal byť toto dôkaz Ježišovho Mesiášstva, že by vyriešil sociálne problémy ľudstva a dal sa všetkým hladujúcim najesť?

Či však takýto „prísľub spásy“ nepredkladal aj marxizmus – zahnať akýkoľvek hlad a z púšte vytvoriť miesto na pestovanie chleba?

Čo teda priniesol Mesiáš, ak nie dostatok pre všetkých či celosvetový mier? Odpoveď je jednoduchá: Priniesol Boha. Iba pre tvrdosť nášho srdca sa nám to zdá byť málo. (Benedikt XVI.)

Čo pomôže ľudstvu, ak bude mať hojnosť, ale budú z nás sebci? Či vari kradnú len tí, ktorí majú málo? Či nekradnú omnoho surovejšie tí, ktorí majú mnoho a ktorí majú v rukách moc a namiesto svedomia im vládne egoizmus? A vari idú do vojen len tí, ktorí majú málo? (Ján Chryzostom Korec)

Istý nemecký jezuita popravený nacistami v tejto súvislosti podotkol: „Chlieb je dôležitý, no dôležitejšia je sloboda a najdôležitejšia je úcta k Bohu.“

 „Dám ti všetku moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“ Ježiš mu odpovedal: „Je napísané: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.““

Abrahám Lincoln povedal: „Človek je schopný zniesť v živote veľa skúšok a príkorí. No ak chceš naozaj vyskúšať jeho charakter, daj mu moc.“

Áno, je len málo ľudí, ktorí s mocou v rukách, prístupom k pôžitkom a sláve ostali jednoduchými a čestnými ľuďmi. Skôr poznáme takých, ktorých pokušenie moci a slávy zmenilo na nepoznanie. A nemusíme hľadať príklady len v politike, u nadriadených či u zbohatlíkov alebo v šowbiznise... - veď aj obyčajný úradník má „svoju moc“, ktorou môže slúžiť alebo vládnuť.

Poznám sa s jedným kňazom, ktorého som si vždy vážila pre jeho skromnosť a jednoduchosť. Keď sa stal biskupom, povedal: „Nikdy som si nemyslel, že pokušenie moci je tak silné. Je priam desivé, čo moc dokáže s človekom urobiť - prikážem a všetci skáču, poviem, a stane sa. A niekedy príde na mňa pokušenie si to vychutnávať...! Toto môže z človeka, ak si nedá pozor, urobiť netvora...“ (Katarína Lachmanová)

V dejinách je však známych mnoho ľudí, ktorí v pozícii moci dosiahli svätosť.

Nasledujúce, tretie pokušenie sa pomyselne odohráva v Jeruzaleme, teda v meste, kam smerujú Ježišove kroky. Tu, v Getsemanskej záhrade, bude zvádzať i boj s najväčším pokušením – s pokušením prijať alebo odmietnuť svoje poslanie cestou kríža.

„Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.““ Ježiš mu odvetil: „Je povedané: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“

„Ak si Boží Syn...“ tieto slová budeme v Jeruzaleme počuť ešte znova z úst posmievačov pod krížom - „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža...“

Ježiš neodpovedal na žiadosť diablovu a nevrhol sa dolu z veže chrámu, aby tým dokázal svoje Božstvo. Ale dokázal svoje Božstvo tým, že prijal vôľu Otcovu a zomrel za nás na kríži – vtedy sa vrhol dolu do priepasti smrti a hriechu, do hlbín opustenosti a samoty.

„Ak si Boží Syn... ak existuješ, musíš sa ukázať!“ Túto požiadavku vmietame do očí Bohu počas celých dejín. Žiadame ho, aby vykonal veľký zázrak, ktorý by odstránil akúkoľvek pochybnosť a námietku voči nemu a všetkým by tak nevyvrátiteľne ukázal, či je alebo nie je. A aj my, jeho Cirkev, koľkokrát voláme: „Máme právo, aby si popretŕhal mraky svojej skrytosti... Ukáž sa nám zreteľnejšie ako sa ukazuješ! Potrebujeme mať jasno! Daj nám inú mieru jednoznačnosti ako nám dávaš... - sme predsa tvoja Cirkev!“ Aká to provokácia! (Benedikt XVI.)

v v v

             „Raz som slúžil svätú omšu,“ hovorí kardinál Špidlík, „pri ktorej sa čítalo evanjelium: „Choďte a hlásajte: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.“ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte!“ A po svätej omši prišiel za mnou nepríjemný chlapík, ktorý evanjelium ostrým sarkastickým tónom okomentoval: „Čo je to dnes za Cirkev? Ktorý z vás, ktorí sa nazývate kazateľmi Božieho Slova, uzdravil chorých alebo vzkriesil mŕtvych alebo aspoň nejakého diabla vyhnal? V životopisoch niektorých svätých sa síce takéto prípady uvádzajú, ale väčšinou sú to len staré legendy, a tak je ťažko dokázať, či sa tak naozaj stalo. A keby aj, tak takéto prípady sú len ojedinelé. Rozhodne tieto vlastnosti nemožno pripísať súčasnej Cirkvi...“

            Zamyslel som sa a chvíľu trvalo, kým som sa opýtal: „A čomu vy hovoríte uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych, vyháňať diablov?“ A nielen on, ale aj všetci, ktorí náš rozhovor v sakristii počúvali, si pod tým predstavovali zázračné uzdravenia, zázračné povstanie z hrobu či dramatické vyhnanie diabla z posadnutého. Teda viditeľnú prítomnosť nadprirodzenej sily.

            Vtedy som začal s námietkami ja: „A vy si myslíte, že Ježiš chcel založiť na zemi cirkev iba na zázrakoch a na nadprirodzených prejavoch moci? Nepripúšťate, že Božie pôsobenie môže byť skryté a nenápadné? Vari majú byť kresťania dnešnej doby divotvorcami, pre ktorých je všetko – veda i medicína – zbytočná, pretože majú kňazov, ktorí každého chorého uzdravia modlitbou a vkladaním rúk?““

            Pre nás, ľudí, je typické, že máme radi zvláštne veci. Trochu senzácie, trochu nálady na sviatky, vonkajší zázrak, ktorý nás vytrhne z našej nudy. Preto sa tak veľmi tešia pozornosti rozličné zjavenia či posolstvá. Zaujímame sa o ne mnohí viac ako o evanjelium. A ako často sa stretávame - v katolíckej Cirkvi menej, v sektárskych spoločenstvách viac - s nadšeným zvolávaním Božej moci: „Pane, príď, príď teraz – teraz hneď - a uzdrav túto chorobu, učiň zázrak!“ A mocným Aleluja prítomní dávajú najavo, že Pána budú ešte viac oslavovať - len aby on urobil to, o čo ho žiadajú. Akoby sa vtedy recitovali texty pokušenia z púšte: „Vrhni sa dolu a ukáž sa! Vtedy uveríme v teba!“

            Chceli by sme však takéhoto Boha? Boha, ktorý robí zázraky na objednávku a prispôsobuje sa našim požiadavkám?  Či naozaj nevidíme v Cirkvi pôsobenie Božej moci cez Božie Slovo, ktoré zrazu pred naším zrakom ožije, cez sviatosti, ktoré – keď aj padneme, znova nás stavajú na nohy a dávajú šancu začať nový život? Či toto tiež nie je spôsob, ktorým sa oslabuje sila zlého ducha?

            A či nie je najväčším zázrakom trpezlivé pôsobenie Cirkvi počas dvetisíc rokov, napriek všetkým nedostatkom a zlyhaniam ľudí, ktorí ju tvoria?

            Pamätajme – častokrát to, čo pôsobí teatrálne, nie je z Božieho Ducha.